Konstantin Velky
Konštantín I. Veľký alebo Flavius Valerius Constantinus (* 27. február 272 – † 22. máj 337) bol od roku 306 rímsky cisár, od roku 324 jediný rímsky cisár. V roku 324 vyšiel víťazne z bojov o rímsky trón, ktoré vypukli po odchode cisára Diokleciána a znovuzjednotil rímsku ríšu pod jedným cisárom. Ešte v roku 313 (počas bojov o trón) tzv. Milánskym ediktom prvýkrát povolil kresťanstvo ako oficiálne náboženstvo. Nadviazal na Diokleciánove reformy a v roku 330 na mieste staršej gréckej osady Byzantion založil Konštantínopol (po slovensky Carihrad, dnes: Istanbul), ktorý sa stal novým hlavným mestom ako protiklad „pohanského“ Ríma. Roku 332 uzákonil dedičné pripútanie kolónov k pôde. Tesne pred smrťou prijal krst.
Detstvo a mladosť
Konštantín sa narodil v Naissu v dnešnom Srbsku (Niš) okolo roku 272 ako syn vysokého vojenského dôstojníka Iulia Konstantia (Chlora) a jeho manželky (alebo konkubíny) Heleny. Roku 293 sa jeho otec stal cisárom, vlastne spoluvládcom západného cisára Maximiana v rámci prvej tetrarchie. V roku 289 sa Konstantius odlúčil od Heleny, aby si vzal nevlastnú Maximianovu dcéru Theodoru. Konštantín bol vychovávaný na Východe na dvore cisára Diokleciána v Nikomédii.
Druhá tetrarchia a občianska vojna
V roku 305 obidvaja cisári, Dioklecián a Maximianus, abdikovali a ich nástupcami sa stali caesarovia Galerius a Konstantius. Caesarmi sa namiesto nich stali Galerius Valerius Maximinus (Daia) na Východe a Flavius Valerius Severus na Západe. Konstantius nechal k sebe povolať svojho syna a spoločne sa preplavili do Británie, kde viedli vojnu až do Konstantiovej smrti v Eboraku (York) roku 306.
Konštantín bol ihneď po smrti svojho otca svojimi vojakmi aklamáciou zvolený za cisára; ríšu však zachvátila občianska vojna, lebo túto voľbu neakceptoval Maximianov syn Maxentius v Ríme. Maxentius s pomocou svojho otca premohol Severa, ktorého Galerius prehlásil za západného cisára. Neskôr sa Maximianus od Maxentia dištancoval, pripojil sa v Gálii ku Konštantínovi, ktorého však zradil a pravdepodobne bol donútený spáchať v roku 310 samovraždu.
Roku 312 napadá Konštantín Itáliu a so svojim švagrom (roku 307 sa oženil s Maximianovou dcérou Faustou) sa 28. októbra stretol pred bránami Ríma v bitke pri Milvijskom moste. Jeho 25 tisíc vojákov stálo proti presile 100 tisíc mužov. Noc pred útokom sa vraj Konštantínovi malo zjaviť znamenie kríža a nápis „V tomto (znamení) zvíťazíš“. Prevažne pohanské légie s Kristovými monogramami potom vybojovali veľké víťazstvo; Maxentius sa na úteku utopil v Tibere.
Konštantín potom upevnil svoje už skôr dojednané spojenectvo s Liciniom a stal sa západným cisárom; o Východ sa delil Licinius s Maximinom Daiom. Licinius potom Maximina porazil a stal sa jediným vladárom Východu. Po ďalšom napätí, ktoré trvalo v nasledujúcich rokoch (spor o Balkán roku 316), napadol Konštantín roku 324 Licinia, dobyl Adrianopolis a Byzantion a vládu v ríši po dlhej dobe zjednotil do svojich rúk.